| Autor príspevku: Magdaléna Mezovská / Pridané: 22. február 2007 |
|
Náš lyžiarsky výcvik sa začal v stredu na Valentína
14. februára a trval do utorku 20. februára. Najprv sme sa chystali na Čierny Balog, ale dva dni pred odchodom sme sa dozvedeli, že tam môžeme absolvovať akurát tak plavecký výcvik. Rozhodlo sa, že pôjdeme na Tále. My, deti, sme neboli s tým veľmi spokojné. No keď sme tam v stredu prišli, to sme ale vyvaľovali oči. Všade plno snehu (aspoň sa nám to tak zdalo, lebo už ani nevieme, ako má vyzerať poriadna zima). A svah? Úžasný a veľmi dobre upravený. Bolo tam päť vlekov a ešte vedľajší priestor, kde sme si pekne „vycupkali“ hore. Potom sme sa po jednom púšťali na lyžiach pred učiteľmi, ktorí si nás dole zadeľovali do skupín . Len traja ho zlyžovali a tí boli v jednotke. Keďže boli len toľkí, ich skupina sa zrušila a oni sa pripojili k dvojke. A potom sa konečne šlo na vlek, samozrejme, okrem tých, ktorí sa i plúžikom báli zísť dole. Po prvom pohľade by ste usúdili, že ten najväčší vlek je veľmi krátky. Ale keby ste zašli za jeho zákrutu, hneď by ste zmenili svoj názor. Za ňou a kúsok ďalej sa nachádza najstrmšia časť svahu. Poriadna strmina! Keď bol svah čerstvo zratrakovaný, išlo sa po ňom dobre. No potom tam vznikli také ľadové plochy a poriadne bubniská, že sme nemohli ani oblúčiky robiť.
|   |
  |
| Nabrali sme takú rýchlosť, že častým zrážkam sa ťažko vyhýbalo. Ale bola to sranda. Najmä chlapci (ale niekedy aj my dievčatá), keď sme sa do polovice svahu samostatne spustili a potom do zástupu dávali, pri pristávaní nás oviali poriadnou sprchou snehu a nakoniec sa na nás vyvalili. Pán učiteľ v našej skupine sa na nás aj hneval. Na tento vlek sme chodili najradšej. No ťažko sa bolo naň dostať, lebo nás z neho Maďari vytláčali. To bola ale tlačenica a bitka o kus miesta. Najlepšie na tom bolo, keď sme im nerozumeli a oni do nás hučali ako diví. Hovorili sme im zo žartu: „Nemrozumiem.“ Ale zabavili sme sa. Niekedy sme aj do kamery zakývali alebo sme sa iným na lyže vyvalili. No najlepšia jazda bola vtedy, keď jednej tete na vleku vypadla palica a len Kubo Chaban ju stihol zdvihnúť. A potom mu hore povedala: „Ďakujem ti, dobrá víla.“ To sme sa ale celú cestu dolu od smiechu „ šúľali.“ Niekedy sa nám podarilo urobiť z oblúčika hodinky alebo zaradiť sa k cudzej skupine. Páčil sa nám pohľad na zasnežený Chopok a ostatné vrchy a hole. Zaujala nás aj odtrhnutá lavína. |
 |
Inokedy sme vybočili aj na iný vlek a tam sa tlačili spolu so snowbordistami. Tých tam bolo dosť, ale vedeli sa na tej doske dobre obracať. Raz sme z nepozornosti vybočili na taký vlek, pri ktorom sme mali pocit, že im naň už nevyšiel pohon. Vždy sme sa potešili, keď niekde zastal vlek, lebo bola sranda sledovať, ako vlekári na skútri leteli hore kopcom. Ale keď sa to stalo nám, nebolo to najpríjemnejšie. Musím pochváliť aj vlekárov, lebo boli veľmi milí, úslužní a pohotoví. Aj nám slniečko tvár trochu pozlátilo a pehy vyťahalo. Aj sme sa dosť zdokonalili v lyžovaní. Ale škoda, že tento lyžiarsky výcvik už viac nezažijeme. Znovu nás dal do formy a zohybnil, hoci sa to o chvíľu zase stratí za školskými lavicami. No bolo nám tam veľmi dobre a verím, že lepšie ani nemohlo byť. Veď sme už ani nedúfali, že vôbec také dačo bude. Každý bol s Táľami veľmi spokojný a musím priznať, že keď sme sa dofotili, nikto si s radosťou nebral na seba batoh a lyže. S nechuťou sme sa museli s Táľami rozlúčiť. Ale aspoň vieme,
kde máme hľadať nablízku poriadnu zábavu a lyžovačku. |
 |
|
