zo života školy »

Oživenie na hodinách anglického jazyka priniesol nám už známy rodený Angličan John Edwin Skelton vo štvrtok 16. marca. Neprišiel však sám – prišiel spolu s kamarátom, svojím rovesníkom Ianom z detstva, s ktorým ako filmoví a zvukoví amatéri natočili ako tínedžeri niekoľko krátkych filmov. Svoje rozprávanie začali otázkami, ako sa samotný zvuk šíri, ako ho vnímame a ako ho možno zaznamenať. V 60. rokoch minulého storočia však neboli žiadne smartfóny, ktoré teraz využívame na niekoľko účelov. Dozvedeli sme sa, že vtedy dokonca deti v škole v Anglicku nemali ani kalkulačku. John a Ian v súčasnosti vyrábajú spolu dokument o tom, ako sa kedysi zaznamenával zvuk. Využívajú pritom súčasné najmodernejšie technológie a rôzne počítačové programy. Keďže si myslia, že táto téma môže byť zaujímavá pre mladých ľudí, ktorí sa nejako nezamýšľajú nad výdobytkami zo sveta techniky, zavítali aj na našu školu a sprostredkovali tak svoje skúsenosti priamo medzi žiakmi. Na ukážku priniesli svoju kameru aj magnetofón s mikrofónom, na ktoré si šetrili zo svojho vreckového. Dozvedeli sme sa nielen množstvo faktických informácií, s ktorými sme sa už stretli na hodinách fyziky či biológie, ale aj veľa iných, o ktorých sme nevedeli. Navyše od ľudí, ktorí vyrastali v anglickom Yorku. Žiakov rozprávanie „dvoch veľmi starých tínedžerov“, ako sami seba nazvali, určite zaujalo. Svedčilo o tom ticho, akým sledovali každé počuté slovo a nakoniec množstvo otázok, ktoré položili odborníkom na slovo vzatým. Ian totiž prednášal na technickej univerzite v Anglicku. Čo sa páčilo našim žiakom najviac? Autentická angličtina, zaujímavá téma, o ktorej sa dozvedeli viac, možnosť vidieť reálne audiovizuálne prostriedky, ktoré boli používané kedysi. A jeden poznatok navyše – mohli by prísť častejšie. Veríme, že ak sa Johnovi bude dať, tak príde medzi nás s niečím novým opäť niekedy nabudúce.

„Tak teda ideme!“ To boli posledné slová z úst pani učiteľky tesne predtým, ako sa mali začať krajské majstrovstvá v stolnom tenise. Aj vďaka p. Barlovi, ktorý si kvôli nám zobral deň voľna, sme v stredu 8. marca 2017 vycestovali do vysnívaného Kalinova. Postúpili sme už štvrtýkrát, no vždy nám do toho niečo vbehlo. Teraz sa však túžba zahrať si s lepšími hráčkami stala skutočnosťou. Hneď po príchode do Kalinova sme ostali ohúrené z obrovskej telocvične.
V nej už bolo rozostavených 9 stolov, za ktorými sa vyše 6 hodín bojovalo o postup na M-SR. Rozdelili nás do troch skupín a z každej mali právo postupu dve školy do pavúka. Súperky boli „hrateľné“ a loptičky nám padali presne tam, kde sme chceli. Postúpili sme. Nasledoval pavúk, tzv. rýchla smrť. „Bojuj do konca! Hrá sa do poslednej loptičky! Ver si! Poď a hlavne to nevzdávaj!“ Tieto slová sa ozývali z lavičky a ustavičné povzbudzovanie sa oplatilo. Veľký Krtíš sme s prehľadom porazili. V semifinále nás už čakal ďalší súper – naše kamarátky zo ZŠ J. G. Tajovského z Banskej Bystrice. Po tesnej prehre nasledoval boj o medailu. Verte či neverte, bol to boj! Hlavne, keď musíte udržať na uzde svoje nervy a popri tom upokojovať pani učiteľku, ktorá vám z lavičky kričí, že od napätia jej nebije ani srdce. A je to tam! Prišli sme, aby sme sa zúčastnili a schuti si zahrali. No my sme domov odchádzali síce unavené, ale s výborným pocitom a pohárom v rukách za 3. miesto.