Každý kúsok krajiny je niečím výnimočný. Tento práve tým, že mi do duši prináša slastný pokoj. Zrejme je to tou jesennou prírodou, ktorú mám tak rada. Každučký lístok, ktorý si na jeseň nepokojne lebedí na svojom unavenom konári, má svoje čaro. Stále sa nepokojne mrví a nevie sa dočkať, kedy sa odeje do pestrofarebných šiat. Nezažili ste niekedy, že ste z ničoho nič počuli zašuchotať lístie? Povedali ste si, že to bol vietor, alebo nejaké zviera. To však nie je pravda. To sa listy medzi sebou hádajú. Nevedia sa dohodnúť, ktorý z nich bude vyzerať ako slnečný deň, keď sa prebúdza, alebo ako krvavočervená ruža vo svojich najlepších rokoch. Je to očarujúce. Stomy sa vtedy nedočkavo kolíšu a snažia sa čo najskôr vysťahovať svojich pestrofarebných nájomníkov, ktorí ich celý rok ustavične otravujú svojimi prosbami, ako napríklad: posuň sa trochu viac doprava aby na mňa lepšie svietilo slnko, alebo choď trochu nižšie nech na mňa nefúka ten otravný vietor. No vy by ste sa pri takýchto ufrflancoch netešili na zimu? Nie len ľudia, ale aj príroda robí pred zimou veľké upratovanie. Rieky a potoky sú stále uponáhľanejšie, aby stihli vyčistiť každý kameň, každú skalku a každý breh svojho koryta. Vrchy a kopce si robia ochrannú vrstvu z kameňov a štrku, aby im nebola zima, keď dostanú nové biele čiapky utkané snehom a mrazom. V týchto chvíľach je už celá príroda unavená. Po dlhom a namáhavom roku, počas ktorého nám prinášala radosť a potešenie, si môže konečne oddýchnuť. Uloží sa na pármesačný spánok, aby sa znova na jar prebudila svieža a krásna, pripravená rozdávať svoje čaro.

Zuzana Furmanová, 8. a