Jedného dňa písali deti diktát. Skladal sa z viet, vety zo slov, slová z písmeniek a tie žili v písmenkovej krajine. V tejto krajine žili aj zvláštni ľudia i deti. Mali svoje mená. Jeden sa volal A, druhý B, tretí C. Deti svoj diktát napísali dobre, ale cez noc sa písmenká zobudili, začali si hovoriť: “Mňa všetko bolí!” “Aj mňa, premiestnime sa,” navrhlo jedno krajné písmenko. Začali sa priemiestňovať a premiestňovať a premiestňovať, až napokon sa text nedal čítať. Ráno, keď učiteľ hovoril známky, nechcel veriť vlastným očiam. Text sa vôbec nedal čítať. Namiesto vety Deti sa chystali už spať, tam bolo Dita se chastilu iz pťas. Či chcel alebo nechcel, všetci mali pomenené písmenká. Chúďatá deti, všetky do jedného dostali päťky. I viackrát sa to zopakovalo aj na iných školách. Ale raz začal na jednej škole učiť prefíkaný učiteľ, ktorý objavil písmenkovú záhadu. A nakázal deťom, že keď píšu diktáty, nech vymenia písmenká. A naozaj, keď sa písmenká v noci premiestňovali, dali sa do správneho tvaru. Ráno potom deti podostávali jednotky. A písmenká si konečne už našli svoje miesta a nevystrájajú hlúposti.

Magdaléna Mezovská, 5. b