Prišiel druhý deň lyžiarskeho výcviku. Bolo sychravé a veľmi usnežené počasie. Už len cesta na vleku bola dosť nepríjemná. Ostrý mokrý sneh mi udieral do tváre ako chladné ostré nože, takže som takmer nič nevidela a pred ním ma nemohli ochrániť ani len okuliare, pretože sa zarosievali. Konečne som odrazila na svah, ale vzápätí som to oľutovala. Cesta nadol bola dlhá a nepríjemná. Keďže som si horko-ťažko dovidela na lyže, každú chvíľu som padala na zem ako hnilá hruška. Išla som len po pamäti, no to bolo ešte horšie ako predierať sa cez ten hlboký sneh. Takto som jazdila celý deň. Keď sme dolyžovali, oči ma boleli tak, že som videla dvojmo, alebo zahmlene. Posledný deň lyžiarskeho výcviku bol taktiež veľmi zaujímavý. Pre zmenu bolo celkom pekné, teplé, sem-tam slnečné počasie. Každý z nás sa badateľne zlepšil v lyžovaní a najmä v technike lyžovania, ale aký by to bol záver, keby nikto nespadol? Dokonca sme sa konečne dočkali pádu pána učiteľa. Ležal zaborený v snehu, ktorý bol dosť hlboký a bolo náročné ukorigovať ho, o čom svedčí aj to, že za ním na tom mieste spadli aj Mišo, Martin a Dorota, takže z toho vznikla hromadná lyžiarska havária. V tento deň na svahu popadalo veľa ľudí a to nielen z našej skupiny. Ku koncu sa uskutočnil pád, ktorého absolvovateľ Martin skončil v potôčiku. Cestou domov sme si už len robili srandu zo všetkých našich pádov. Takže takto sme zavŕšili náš lyžiarsky výcvik v siedmom ročníku.

Vladimíra Roháčová, 7. b

  Už konečne sme v autobuse a o chvíľu dorazíme na Balog. Pravdu povediac sa bojím v akej skupine budem. Síce viem dobre lyžovať, nebola som si však veľmi istá. Ale nakoniec som si vydýchla: „Uf, som v prvej skupine.“ Vybrali sme sa teda lyžovať. Prvé tri dni sa počasie na nás veľmi neusmievalo a tretí deň bol doslova hrozný. Pán učiteľ povedal, že môžeme ísť na skoky, tak sme sa teda s mojou kamarátkou Dodou pustili na skok. Ona išla predo mnou a trochu ďalej od nej som bola ja. Zrazu vidím ako nejaká hruška leží na skoku a je rozčapená ako žaba. Keď tu naraz uvidím, že je to Doda. V tej rýchlosti som nedokázala zabrzdiť a potkla som sa lyžami o jej palicu a zletela pod skok ako nejaký rezanec. Myslela som si, že mám zlomenú nohu, ale ja vždy vykĺznem bez zranení. Chvíľu som len ležala na svahu, lebo sa mi krútila hlava. Viete ako som sa cítila trápne? Potom nám pán učiteľ pomohol a bolo dobre. Ale trošku ma bolela noha a Dodu ruka. Aj tak to bolo najlepších päť dní v živote. Veď žiadna akcia sa nezaobíde bez úrazu. No nie?

Kristína Bobáková, 7. b