Príbehy spod bielych plachiet "Už sa plavíme dva týždne a nikde nevidím ostrov, na ktorom máme vyložiť náklad," zašomral jeden z mužov päťčlennej posádky stojaci na vrchnej palube malej obchodnej lode plaviacej sa vodami tropického mora. "Podľa mapy sme už veľmi blízko,"ozval sa jeho spoločník, ktorého volali Bill, "čoskoro sa budeme plaviť okolo ostrova Smrteľného objatia." Posledné slová vyslovil zvlášť opatrne. Bill bol najmladší zo všetkých mužov na lodi. Tvár mal ohorenú od tropického slnka a jeho dlhé vlasy vejúce pod nárazmi monzúnového vetra boli čierne ako uhoľ. "Už je veľmi neskoro," povedal kapitán Sarman, vysoký muž so špicatou tvárou a riedkymi vlasmi myšacej farby. "Charlie už určite dovaril večeru." Po týchto slovách muži vstali a pobrali sa do palubnej kuchyne, v ktorej už rozvoniavala pečená ryba. "Nech sa páči ku stolu," núkal ich Charlie, ktorý bol okrúhlejší než ostatní a z očí mu žiaril detský výraz. Všetci sa posadili a spoločne začali večerať. "Kde je Leon?" opýtal sa Charlie. "Dáva pozor na palube, niečo sa mu nezdá. Veď ho poznáte," odpovedal John, muž nižšej postavy s hustými vlasmi zopnutými do copu. "Niečo nezdá?" Charlie pokrútil hlavou. "Bill vyčítal z mapy, že sa čoskoro budeme plaviť okolo ostrova Smrteľného objatia," vysvetľoval kapitán, "Ten ostrov má zlú povesť." Leon mal naozaj zlú predtuchu. Navyše sa blížila búrka. Vôňa pečenej ryby zaplavila aj palubu na ktorej sedel a prinútila ho vstať. Až teraz si uvedomil, že je hladný. "Dávaj veľký pozor," dohováral Charliemu, ktorý ho vystriedal na palube, "Ak uvidíš akýkoľvek pohyb, hneď mi to oznám." Keď sa ubezpečil, že je všetko v poriadku, odkrivkal do podpalubia. Po večeri sa ponúkol, že ostane hliadkovať na palube, ako prvý. "Tak dobre," súhlasil kapitán a potľapkal ho po pleci, "Zajtra by sme už mali byť pri ostrove Spievajúcich sirén. Keď vyložíme náklad doprajeme si trochu voľna." Leon prikývol na súhlas, ba sa i trochu pousmial na kapitána, no vnútri ostal vážny. Ťažila ho chmúrna predtucha. Keby bol tušil, že sa vyplní už túto noc, nebol by zažmúril oka. Okolo polnoci sa ozval silný tresk. "Vstávajte!" zakričal ktosi. "Vstávajte, rýchlo hore sa!" Všetci sa zobudili na silný náraz a rýchlo vybehli hore schodmi. "Čo sa stalo?" Boli riadne vystrašení. "Na niečo sme narazili. V tej tme to ale nebolo vidieť," odvetil muž, ktorý hliadkoval na palube. Chlapi rozsvietili niekoľko svetiel a vtedy zbadali uprostred paluby obrovský špicatý predmet, ktorý im prerazil loď. "Došľaka," zahromžil kapitán,"čo je to?" V tej chvíli nevedel nik s určitosťou povedať, či je to ostrý kameň z útesu alebo odlomený roh nejakej strašnej morskej príšery. Cez trhlinu v palube začala natekať voda. Vietor zosilnel a z neba sa spustil veľký lejak. "Rýchlo, doneste nejaké dosky, musíme to zastaviť," zreval Charlie. Muži sa snažili utesniť dieru v palube, no podpalubie sa rýchlo zapĺňalo vodou a loď sa začala potápať. "Nikdy sa nám to nepodarí!" kričal Bill z plného hrdla. Jeho hlas zanikal v búrke. Vietor bičoval palubu a námorníci boli už celí premočení. Príval vody strhol hlavný sťažeň. "Uvoľnite záchranný čln!" kričal kapitán. Voda mu už siahala takmer po pás. Muži naskákali do člna. Bolo to na poslednú chvíľu. Loď praskla na mieste, kde vznikla trhlina a rozpadla sa na dva kusy. "Počkajte, na niečo som takmer zabudol," zvolal kapitán a vyskočil z člna do spenenej vody. "Zošaleli ste, kapitán, nemáme čas!" kričali chlapi jeden cez druhého. Čln sa skĺzol po nakláňajúcej sa palube nabok a vzdialenosť medzi ním a kapitánom narástla o niekoľko metrov. "Prevrátime sa, musíme veslovať preč!" kričal Charlie. "Nie, bez kapitána nie!" Do člna zrazu narazila obrovská vlna a odhodila ho na otvorené more. V tej chvíli sa odtrhnutá polovica lode obrátila vo vode a začala prudko klesať ku dnu. Kapitána nebolo vidno a bolo viac než jasné, že padajúce sťažne s ťažkými plachtami mu odrezali poslednú cestu od jeho posádky, krčiacej sa v malom záchrannom člne. Odrazu sa zjavil. Vynoril sa z ľadovej vody a plával k nim. Kliesnil si cestu pomedzi kúsky dreva a lanovia, ktoré plávalo na spenených vlnách. Chlapi otočili čln. Leon rozmotal lano so záchranným kolesom a hodil ho do tmavej vody. Kapitán sa naň zavesil a nechal sa volne unášať prúdom. Bol vyčerpaný. Muži ho vtiahli do člna. Posledné zvyšky potápajúcej sa lode zmizli v tme. "Čo ste tam hľadali kapitán?" opýtal sa Bill, keď vyšli z búrky a mohli si konečne trošku oddýchnuť. "Toto," odpovedal kapitán a rozopol si mokrú košeľu. Na krku mal zavesený neznámy predmet, ktorý chlapi predtým nikdy u neho nevideli. Pripomínal amulet, pravdepodobne pamiatku z minulých ciest po Tichomorí. Musel mať pre kapitána veľkú cenu, keď preň riskoval vlastný život. Na svitaní zbadali pred sebou ostrov. "Vstávajte, pevnina na obzore!" kričal Bill z plného hrdla. Všetci razom ožili, iba Leon ostal vážny. "Dúfam, že to nie je ten ostrov." "Ba veru, je to on," povedal kapitán Sarman, "ostrov Smrteľného objatia." Nadšenie chlapov pohaslo. Nemali však na výber. Nemali žiadne zásoby jedla ani vody a široko-ďaleko nebola žiadna iná pevnina. Vydali sa teda na prieskum. V strede ostrova objavili veľkú sochu kostlivca, z ktorej vychádzal hustý čierny dym. Nepríjemný pohľad. Kapitán Sarman siahol po amulete. "Budeme ho potrebovať," zašepkal. Zrazu k nim precitli z pralesa zvuky bubnov, ktoré sa v okamihu zmenili na hlasnú zmes kriku a lomozu. "To sú domorodci!" zakričal Leon, "Utekajte k člnu!" Všetci zamierili na pobrežie. Až po chvíli si uvedomili, že za nimi nikto nebeží. Kapitán nebol s nimi. Zbadali ho v diaľke ako dvíha ruku oproti blížiacim sa domorodcom. V dlani sa mu zjavil tajný amulet. Tá vecička zrejme zapôsobila na domorodcov. Ešte pred chvíľou strach naháňajúci divosi zmenili sa na mierumilovných hostiteľov. "Neutekajte, my vám neublížime," prehovoril jeden z nich, pravdepodobne vodca, usudzujúc podľa krásnej koruny z dlhých vtáčich pier, ktorá mu zdobila hlavu. "Sme priatelia a služobníci mocného amuletu." Potom sa muži pustili do reči. Dozvedeli sa, že niekoľko rokov tu žil biely muž, ktorý mal liečivú moc a ten ich naučil hovoriť rečou bielych. Mal taký istý amulet ako kapitán. Pripisovali mu veľkú moc, a to im zrejme zachránilo život. Chlapi boli zvedaví, prečo má ostrov také strašidelné meno. Domorodci im povedali, že taký názov mu dali piráti, ktorí tu niekedy skrývali svoje nalúpené poklady, aby odstrašili dotieravých zvedavcov. Po výdatnej hostine ich zaviedli na druhú stranu ostrova, kde bolo malé prístavisko. Na ich prekvapenie, kotvila tam obchodná loď spojeného kráľovstva, ktorou sa mohli vrátiť domov. Kapitán z vďačnosti odovzdal vodcovi domorodcov amulet, ktorý mal v ich očiach čarovnú moc, a domorodci obdarili každého námorníka talizmanom, ktorý im zaručil v týchto končinách vždy priateľské privítanie.

Simona Hirková, 7. c